Jakub Šulík

 Verím, či dúfam, v ľahkosť bytia. Ale túto schopnosť mám teraz čiastočne ochrnutú.

Podle studenta scénografie alternativního a loutkového divadla Jakuba Šulíka je důležité vnímat divadlo jako audiovizuální kompozici. Na kontě má již řadu projektů, například i úspěšnou loutkovou inscenaci Nejmenší ze Sámů, která byla oceněna 2. místem v loutkářské ceně Erik. Kromě divadla se intenzivně věnuje grafice a hudbě. Nedávno zveřejnil deníkové hip hop album Texas Diaries, ve kterém popisuje své zážitky z Texasu, kde se účastnil divadelního workshopu. Ke svým projektům také často tvoří vlastní hudbu, jelikož, jak sám říká, mu přebíhání mezi obory dobíjí baterky.

Jaká očekávání jsi měl od studia na DAMU? Naplnila se?

Na DAMU som bol konzultovať už v druhom ročníku na strednej. Hrozne som sa sem chcel dostať. Neočakával som ani trochu s toho, čoho sa mi na DAMU dostalo. Určite ma zbavila nejakých manier či zbytočného pocitu istoty, že niečo je nejak správne. Teda myslieť kriticky. Byť viac intuitívny. Ale za najdôležitejšie považujem ten prísun skvelých ľudí, človek si môže vybrať skvelých parťákov a kamarátov, ktorí mu môžu ostať na celý život.

Co pro tebe znamená alternativní divadlo? Jak bys svoje pojetí alternativního divadla popsal?

Teraz to vnímam tak, že v chystanom projekte mi na začiatku nie je jasné, ako bude kus vyzerať na konci. Na začiatku stojí väčšinou nejaké téma, ktoré sa nás týka a chceme ho spracovať. Častokrát pracujeme bez dramatického textu. Herci alebo performeri niekedy improvizujú na témy a z toho vznikajú častokrát zaujímavejšie nápady, než keby text napísal jeden autor. Myslím, že to vzdialenie sa od literatúry je zásadné, že už neilustrujeme hotovú literatúru, ale buď s textom narábame slobodnejšie, alebo to divadlo-podívaná vzniká úplne bez textu, častokrát využíva viac vizuálne prvky. Ale už som sa asi zamotal do pomenovávania a to by viedlo snáď i k nejakému banálnemu zjednodušovaniu. Takže myslím, že je dôležité vnímať divadlo ako živú audiovizuálnu kompozíciu.

Na který projekt, na kterém ses v rámci studia podílel, nikdy nezapomeneš?

Zákerné! Neodhodlám sa tvrdiť ktorý projekt či zadanie bol nezabudnuteľnejší. Ale asi ako za najvačší extrém považujem klauzúru s názvom Divočina. Zadanie bolo totiž vytvoriť inscenáciu, ktorú naskúšame kolektívne a bude v nej účinkovať celý ročník (17 študentov herectva, réžie a scénografie) bez toho, aby to niekto režíroval či inak viedol. Bolo to peklo, 17 ľudí sa snažilo urobiť nejaké rozhodnutie čo najdemokratickejším spôsobom. Ale málokedy boly všetci so všetkým spokojný, a tak sa vývoj  posúval pomaly. Dôležitá skúsenosť i kvôli komunikácii v týme.

Se spolužáky Matějem Šumberou a Johanou Bártovou tvoříte divadelní skupinu Československé klacky. V rámci ní vznikla i loutková inscenace inspirovaná laponskými pověstmi Nejmenší ze Sámů, se kterou jste vystupovali na řadě festivalů a dokonce byla oceněna 2. místem v ceně Erik na 29. ročníku festivalu Přelet nad loutkářským hnízdem. Inscenace je specifická malým rozměrem užívaných loutek i hracího prostoru. Proč jste se pro tuto formu rozhodli?

Malá scénografia vznikla pravdepodobne tým že pôvodne mal predstavenie hrať herec Matěj sám. Ale postupne som sa k nemu pridal, bolo to jednoduchšie – keď môžeme reagovať na niekoho, je to príjemnejšie, než keď sa snažíme dolovať impulzy sami so seba. Malý rozmer loutek si podľa nás vyžiadala práve tématika severu – rozľahlých zasnežených plání, kde sme práve malým rozmerom niektorých lútok akcentovali malosť postáv. Taktiež sa snažíme pracovať s filmovými postupmi a na to sa nám hodilo menenie veľkosti lútok- ako filmový strih – celok, detail.

Spolupracoval jsi na tvorbě kostýmů, rekvizit a loutek pro interaktivní představení Čarodějův učeň, které vzniklo v roce 2019 ve Valdštejnské Lodžii. Byla pro tebe práce na interaktivním představení nějak specifická oproti jiným projektům? Jaké aspekty představení jsi jako scénograf musel zohlednit?

Ten projekt fungoval tak, že boli rôzne stanoviská po ktorých divákov – teda detí sprevádzal vždy jeden herec-učeň. Sprevádzal ich príbehom až do posledného obrazu, ktorý bol v interiéri veterného mlynu. V mlyne bol čarodej, ktorý deti – čaro učni skúšal z rôznych schopností, ktoré sa počas cesty naučili. Vrcholom bolo, že učni porazia čarodeja a odkľajú ho z jeho “zlej” podoby.

V tom mlyne bolo malé patro, kde som bol ukrytý ja, aby som tú čarodejovu mágiu mohol ovládať. Spomínam si, ako som sa hore krčil a jednou rukou som ovládal lútku havrana, ktorého čarodej “vyčaroval”, a druhou vypúšťal dymostroj, ktorý čarodejovi zase vyfukoval pod plášťom mračná dymu.

V interaktívnych predstaveniach je samozrejme dôležité mať po ruke vždy dalšie plány B, pretože diváci sa môžu odchýliť od očakávaného smeru. Pre mňa najdôležitejšie je vždy to, aby sa diváci necítili nepríjemne, či pod prílišným tlakom. Častokrát mám pocit, že niektoré interaktívne predstavenia navodzujú atmosféru ako v cirkuse, keď si principál niekoho vyberie ako živý terč na vrhanie nožov.

Co bys řekl, že je tvá největší přednost?

Ľahkovážnosť. Určite mi síce nejaké problémy spôsobuje, ale vätšinu skôr rieši. Verím, či dúfam, v ľahkosť bytia. Ale túto schopnosť mám teraz čiastočne ochrnutú.

Se spolužáky z DAMU ses zúčastnil divadelního workshopu v texaském Austinu. Prozraď nám, prosím, víc o tom, jak to probíhalo a co pro tebe tahle zkušenost znamenala?

Vedenie workshopu nám samozrejme prišlo ako veľká zodpovednosť a tak sme tam šli s tým, že budeme hovoriť o postupoch, ktoré sme sa naučili počas štúdia na KALD DAMU od našich učiteľov, ktoré nás nejak posunuli a ktoré sami daľej v tvorbe využívame. Mali sme pripravené rôzne improvizačné cvičenia či výrobu lútok z nájdených materiálov.

Na “workshope” sa nakoniec stretla neuveriteľne pestrá skupinka miestnych. Zásadné určite bolo, že jeden z účastníkov bol na invalidnom vozíčku a navyše nevidiaci. Myslím, že to výrazne ovplyvnilo priebeh a bolo to i neskutočne silné.

Za celý projekt vďačíme Alysse Dillard ktorá v tom čase študovala u nás na DAMU na medzinárodnom magisterskom programe. Texas je jej rodný kraj a dohodla na tieto účely divadelný priestor, financie na realizáciu, a dokonca i spoluprácu s miestnym cyklocentrom.

Popri tom všetkom sme so spolužiakom Adamom Páníkom nahrali denníkové hip hopové album, kde sme pod alter egom Grotowski Brothers popísali naše zážitky a impresie z amerického prostredia. Tento krátky album sme po dvoch rokoch pred pár dňami dokončili a pod názvom Texas Diaries zverejnili na internete. Ale rozhodne nejde o nič závažné, ako to popisujem.

Jak nejraději trávíš svůj čas, když zrovna netvoříš nebo nestuduješ?

Ideálne ilustrácie či iné obrázky! Môj spolužiak zo strednej študuje na maľbe na AVU a samozrejme perfektne kreslí a teda to ma vždy hrozne rozzúri. Jak dobre kreslí …hahah. Závidím mu ten čas strávený kreslením, pretože viem, že toľko času nemám, navyše sa neviem dlho koncentrovať a potrebujem prebiehať medzi “obormi”. Medzi obormi myslím hudbu, divadlo, grafiku. Mám pocit, že tým prebiehaním si dobíjam baterky a zároveň sa inšpirujem v trochu inom tvorivom procese.

Umíš vyrobit vlastní nástroje. Dokázal bys popsat, jaká jsou úskalí jejich výroby a co všechno jsi již zvládl vyrobit?

Pod zámienkov školského zadania vytvoriť hudobný nástroj som vyrábal malý cimbál. Na jeden krásny starožitný cimbál určený na pochodové hranie som si totiž raz mohol zahrať u muzikanta Michala Pospíšila, ktorý sa venuje renesančnej hudbe. Ten jeho cimbál som si od neho požičal, aby som ho obšlehol. Chcel som totiž, aby to bol rovnaký systém.

Za úskalia považujem určite nejakú laditeľnosť nástroja, pokial teda nejde úplne o experimentálny objekt. Pokiaľ ide o nejaký tradičnejší nástroj, je dôležité vybrať si dobrý materiál aby nástroj nebol “hluchý” a tá laditeľnosť je skôr matematická presnosť. Napríklad konkrétne pri strunných nástrojoch ide o vzdialenosti pražcov a kobyliek, teda aby nástroj znel správne vo všetkých polohách. Čo sa týka nástrojov skôr experimentálnej povahy, tak býva častokrát problém s ozvučením.

K hudbě máš očividně blízko, prý jsi i několikrát spolupracoval na tvorbě hudby pro divadlo. Pro jaké konkrétní projekty jsi hudbu tvořil?

Častokrát si k pripravovaným inscenáciam vytvoríme i vlastnú hudbu, pretože veľa hercov je zároveň i super muzikantov. Najzásadnejší zážitok bol, keď som mal možnosť zaskakovať ako hudobník v inscenácii Divadla Continua – Please Leave a Message. Keďže išlo čiastočne o hudobnú improvizáciu, tak vznikala i nová hudba. Pôvodnú hudbu zložil skvelý hudobník Elia Moretti, ktorý si nás vybral a viedol naše improvizácie tým, že nám dal zoznam dvanástich pravidiel (napríklad: len alikvótne tóny, len staccato) a na základe tejto “abecedy” vznikala veľmi špecifická hudba, v ktorej sme boli zároveň pevne ukotvení a zároveň slobodní.

Na jaké nástroje sám hraješ?

Na základnej škole sa ma snažilo veľa ľudí zo ZUŠky naučiť na klavír, ale nakoniec si ma prehadzovali medzi sebou ako horúci zemiak, bol som príšerný a hlavne som odmietal cvičiť. Po piatich rokoch som s tým, pod zámienkou, že sa musím učiť kresliť na prijímačky na strednú školu, prestal. Ale na strednej som si k tomu zase našiel sám cestu a na klavír som sa prihlásil už dobrovoľne. Sám pred sebou sa tvárim, že hrám najviac na bicie. Akokoľvek je tento nástroj zábavný a radosťou naplňujúci, tak ho pre jeho logistické parametry nedoporučujem. Momentálne som bez skúšobne, a tak musím hrať na byte na eletrické bicie, čo je velmi polovičný zážitok.

Pred pár rokmi som si požičal trumpetu a to je perfektné! Hrať na to neviem, ale mám radosť aj s toho zlého hrania. Oproti tým bicím je trumpeta skladná a keď sa na ňu nasadí dusítko, tak to ani nikoho hneď neurazí. Doporučujem!

Kde se vidíš v budoucnu?

Tak to je ďaľšia záludná otázka, vzhľadom k dobe. Divadlo skúšame ďalej, ale ako sa hovorí, do šuplíku – na lepšie časy. Myslím, že všetci máme trochu strach z blížiacej sa finančnej krízy. Už i tak náročné vyžitie by mohlo byť ešte finančne neúnosnejšie. Ale stále cítim odhodlanie. Živá kultúra je dôležitá, chýba mi a nedá sa dostatočne nahradiť Netflixom.

 

Galerie

Autor

Lucie Mlejnková
Lucie Mlejnková

Studentka druhého ročníku bakalářského programu na Katedře produkce DAMU. Za normálních okolností tráví většinu času ve škole a v divadlech v Praze, ráda se ale pravidelně vrací za rodinou a přírodou do rodného Komárova, malého města poblíž Brd.

Komentáře

Komentáře