Aká je cena zábavy?

Jiří Zapletal, Josef Čepelka, Miroslav Zavičár, Vojtěch Dvořák, Zora Valchařová-Poulová a Jan Bílek (Foto Patrik Borecký)

Inscenácia Klicperovho divadla Hradec Králové Figarova svatba (s podtitulom Andělé, šneci a lidé) v réžii Davida Drábka žne samé úspechy. Na Grand festivale smíchu, organizovanom Východočeským divadlom Pardubice, získala päť zo šiestich udeľovaných ocenení, medzi nimi aj to hlavné – komédia roku 2012.

Celkovo pozitívne ohlasy môže podporiť aj fakt nekonečného a burácajúceho potlesku po predstavení v pražskom Divadle na Vinohradech (repríza 24.3.2013 v rámci prehliadky České divadlo) či fakt ocenenia Jiřího Zapletala, predstaviteľa Hraběho Almavivy, cenou za mužský herecký výkon niekoľko minút pred prestavením (3. miesto za rolu Ludvíka v inscenácii Jedlíci čokolády). Avšak kritické oko nemôže obísť fakt, že táto inscenácia stojí z veľkej časti na hrubo prekoročenej miere vkusu, a to aj s prihliadnutím na predpoklady žánru predlohy. Gýč a vulgárnosť vytvárajú skôr prvoplánové gagy, ktoré kričia tak, že prehlušia aj celkom zaujímavé režijné riešenia.

Pripojenie podtitulu k názvu inscenácie napovedá, že úprava textu nie je len kozmetická. Režisér David Drábek sa mimo iného rozhodol do textu dopísať postavy anjelov, ktorí komentujú dianie a prepájajú ho s morálnym apelom na dnešnú českú spoločnosť. Spájajú sa tu pátos a ľútosť nad vytranením sa lásky medzi ľuďmi na jednej strane a ironický nadhľad na strane druhej. Mladá rodina Amorov (Isabela Smečková Bencová, Jakub Tvrdík a v postave ich malého syna alternujú Vendelín Vávra a Mikoláš Ridl) tak v svojich výstupoch káže vysoké hodnoty, no jedným dychom ich vlastne zosmiešňuje. Amorka napríklad v záchvate smútku a sklamania začne recitovať percentuálne údaje o rozvodovosti v jednotlivých krajoch ČR – patetická dojemnosť tak prechádza do humoru. Avšak tento „anjelský“ humor taktiež prekračuje istú únosnú mieru vkusu, keď sa malý Amorek rozhodne strielať šípy lásky len do slimákov, a to aj napriek upozorneniu rodičov, že ide o hermafroditné tvory, ktoré sa preto nepotrebujú zamilovať, lebo si vystačia samé.

To, že je táto inscenácia tak trochu priveľa, dokazujú aj preštylizované a predimenzované kostýmy a masky. Herci majú výrazné líčenie, nabielené tváre, nápadné parochne či účesy. Samotný Figaro (Vojtěch Dvořák) má pankáčske oranžové číro, jeho snúbenica Zuzanka (Pavlína Štorková) zase dlhé čierne kučery z poskakujúcich strún. Štylizácia kostýmov Simony Rybákovej vychádza z dobového štýlu, ktorý však výrazne posúva do akéhosi nereálneho sveta na pomedzí rozprávky a industriálnej mechanickosti. Strihy majú čisté, ostré no nezvyklé tvary a farby prevládajú metalické. A tak ako skrz-naskrz prechádza nádych vulgarity všetkými komponentami inscenácie, tak ani kostýmy sa nezaobišli bez výrazne vypchatých rozkrokov pánskej časti súboru a bez plaviek à la Borat v jednom z výstupov Jiřího Zapletala.

Výrazné kostýmy vyvažuje naopak veľmi skromná scéna Martina Chocholouška, ktorej hlavným prvkom je ružovo-biely šachovnicový motív na zemi i na horizonte, ktorý zvýrazňuje „dvojdimenzionálnu“ antipsychologickú štylizáciu klasickej komédie. Ďalej sú na scéne dva altánky, naznačené žaluzím, pohovka a jednoduchý čierny vozík, predstavujúci koč (no pripomínajúci konzervu od sardiniek). Pražská repríza bola veľmi nešťastne prerušená pádom jedného z altánkov, s čím sa ale herci s humorom a improvizáciou vysporiadali, dokonca v rámci štylizácie svojich postáv sa posťažovali na kvalitu „oblastných scén“.

Herecky najviac držal tempo s rýchlym a bláznivým sledom udalostí práve ocenený Jiří Zapletal v úlohe Hraběho Almavivy. Suverénne striedal polohy s ohľadom na momentálnu situáciu, od mierne úchylného a slizkého šľachtica až po manžela poníženého dôvtipom svojej ženy. V postave jeho manželky sa predstavila Pavla Tomicová, ktorá humor ťažila prevažne zo svojej plnšej postavy, naviac zvýraznenej obrovskou krinolínou. Lenže jej charakter bol už nečitateľný. U Hraběho sme videli úlisného záletníka, avšak Hraběnka akoby sama nemala motivácie a v dianí sa ocitla omylom. Bez protestu pristúpi na všetky nápady, klame, prezlieka sa, zálety vastného muža ju nijak nevzrušujú, napriek tomu sa zúčastní obrovskej mašinérie na zachránenie jej manželstva. A vždy v tej samej póze – ako korpulentná, trochu nemotorná a neohrabaná, dobrosrdečná no hlúpa.

Podobné nejasnosti pri interpretácii nastali aj u postáv Figara a Zuzanky. Vojtěch Dvořák na jednej strane pôsobí až nadpozemsky kľudne, má nesmierne príjemnú, láskavú dikciu. Avšak v istých momentoch je z neho divoký pankáč, či zase urazené dieťa, ktoré si z trucu so založenými rukami podupáva. Jeho láska k Zuzanke a čisté úmysly s ňou sú však veľmi jasne čitateľné, a to aj v prípade citov Zuzanky k nemu. Pavlína Štorková hrá tiež ako trochu naivné dieťa, ktoré však vie čo chce.
Z vedľajších postáv je nutné spomenúť výkon Lubora Novotného v postave Cherubína, ktorý sa z nie veľmi pekného a príjemného spoločníka mení pod vplyvom Amorovho šípu na stelesnenú láskavosť. Od začiatku sme v ňom cítili dobro, ale najskôr len pod hrubou vrstvou uškriekaného a trochu nemožného hlupáka. Spoločne s výkonom Jiřího Zapletala ide o najplastickejšie vystavané charaktery. Ostatným postavám sa už výraznejšia herecká interpretácia nedopriala. Záhradníčka Antonia Lenky Loubalovej je večne opitá a gagy stavia na tom, že sem-tam spadne či zaspí na scéne. Jan Vápeník ako lekár Bartolo pôsobí skôr ako mäsiar, tvrdý, drsný – čo môžeme vyčítať z jeho pohybov i nie veľmi pôvabnej dikcie. Naopak postavu Bazilia interpretoval Miroslav Zavičár ako zhýčkaného a precitlivelého, no nesmierne hlúpeho učiteľa francúštiny.

Režisér David Drábek celú inscenáciu „prepchal“ bláznivými nápadmi, slovnými hračkami či aktualizačnými narážkami. Podnetov pre diváka je tu vskutku dosť, či skôr až priveľa. Keď na pôdoryse hrubozrnnej komédie počúvame kázanie o morálke, a to nielen v partnerstve a v rodine, ale i napríklad v politike, len ťažko sa berie vážne. Nekonzistentný žánrový rozptyl završuje tanečno-spevné finále, typické pre muzikálové produkcie, kde sa zídu všetci herci a v spoločnom družnom tanci, v svetlách reflektorov a pod sprchou konfiet zaspievajú posledné číslo. Lenže, ako som písala už niekoľkokrát, je toho už naozaj priveľa.

Dovětek autora

Trochu striedmosti by inscenácii určite neuškodilo a neubralo by ani na diváckych ohlasoch. Smiech z hľadiska je síce na nezaplatenie, ale sám osebe nestačí. Prízemnosť a vulgárnosť sú privysokou cenou za zábavu.

Galerie

Autor

Tatiana Brederová
Tatiana Brederová

Tatiana Brederová vystudovala divadelní teorii a kritiku, v bakalářském stupni na bratislavské VŠMU a v magisterském na pražské DAMU. V současnosti působí jako doktorandka na katedře divadelních studií VŠMU. Věnuje se divadelní kritice, publicistice a překladatelství. Jejím odborným i srdečním zájmem je ruské divadlo, především to současné.

Komentáře

Komentáře