Partneři portálu O divadle

Mecenáši

27. dubna 2024

Shakespearovské orgie za hranicou dekadentnosti

Spojenie tvorivých síl Jana Nebeského, Lucie Trmíkovej a Davida Prachařa sa už v minulosti ukázalo ako veľmi plodné. Ich autorské inscenácie Neúplný sen či NoD Quijote získali množstvo nominácií a divadelných ocenení, ako i ohlas kritiky a divákov. Inscenácia Kabaret Shakespeare má ambíciu i potenciál v tejto sérii úspechov pokračovať. Dekadentná estetika, vulgárnosť a explicitnosť na pozadí hrubozrnného intelektuálneho humoru a cynizmu - to sú kvality, z ktorých vie Nebeský vyťažiť maximum.

Bol Shakespeare úchyl?

Autorka scenára Lucie Trmíková, ktorá sa v inscenácii predstavila aj ako herečka v jedinej ženskej postave Čiernej dámy, za základ textu použila Shakespearove sonety. Z tých vybudovala dekomponovanú, útržkovitú koláž, doplnenú hudobnými vložkami, čím sa vytvoril kabaretný ráz. Hlavnou líniou je príbeh samotného Shakespeara – samozrejme, napísaný podľa vlastnej ľubovôle autorky a s ráznym odmietnutím historickej autenticity. Trmíková ťažila z faktu, že život tohto mýtizovaného autora je takmer nepoznaný, a teda možnosti rekonštrukcie jeho biografie sú takmer neobmedzené. Napriek tomu, že jednotlivé motívy sú svojou hyperbolizovanou podobou ďaleko za hranicou absurdity, dokázala Trmíková veľmi citlivo pracovať s materiálom sonetov a pohrávať sa tak s hranicami Shakespearovho života a poézie a s významom jeho veršov na pozadí hypotetických scenárov jeho osudu.

Shakespeare (David Prachař)  je v Trmíkovej texte podivuhodná postavička plná vnútorných rozporov, bojujúca s vlastným životom i svetom. Vystupuje ako starnúci básnik v službách mladého šľachtica (Miloslav König). Ich osoby sú previazané na viacerých úrovniach, šľachtic má k básnikovi vzťah jednak ako k svojmu poddanému, no i ako k blízkemu priateľovi, obľúbenému spisovateľovi, milencovi, a v určitých momentoch takmer aj ako k otcovi. Milujú sa na sto spôsobov a na sto spôsobov je ich vzťah aj úchylný. Explicitné výstupy „neštandardných“ sexuálnych orgií dvojice len podtrhujú ich zvrátenosť .

Ústredný motív dopĺňa postava Čiernej dámy (Lucie Trmíková), ktorá vystupuje ako záhadná Shakespearova láska. Trmíková v tejto postave akcentuje kabaretný ráz inscenácie tým, že sama so svojou postavou polemizuje, komunikuje s ňou a necháva otázky svojej identity nedopovedané. Skôr sa s postavou Čiernej dámy pohráva, než aby ju hrala. Ako komentátor vstupuje do diania Diabol Karla Dobrého. Trmíková mu vkladá do úst verše tak, aby v danej situácii pôsobili ironicky a kontrastne. Hneď v úvode nám Dobrý recituje o tom, že divadlo je nutné vyhubiť, a tento apel priebežne opakuje.

Dekadencie nikdy nie je dosť

Vizuálna stránka inscenácie zohráva priam kľúčovú úlohu pri vytváraní dekadentnej estetiky. Scéna je minimalistická – po ľavej strane je vešiak na kostýmy, ktoré herci často prezliekajú, ďalej už len pár stoličiek. No čo je najdôležitejšie – v centre na zemi je vazelínou potretý pás, klzký a slizký ako inscenácia sama. Slúži ako priestor pre prízemné gagy (efekt banánovej šupky), no i ako priestor pre homosexuálne orgie.

Kostýmy sa často menia, no jednotný efekt je jasný – dekadentný, úchylný, zvrátený, komický. Šľachtic (Miloslav König) oblečený od hlavy po päty v zebrom vzore, či v žltých priliehavých nohaviciach s odhalenými „půlkami“ naozaj nepôsobí normálne. No vrcholom celej tejto „nádhernej nechutnosti“ je pseudodiaboliáda Karla Dobrého, najskôr zahaleného  v čiernom odeve, no v závere s gýčovými rohmi, čertovským chvostom a červenými silonkami – rozumejte, len s červenými silonkami.

Cielenú gýčovitosť završujú hudobno-spevné vstupy, ktoré svojimi melódiami pripomínajú estrádne zábavy. No z prízemnej pop-music sa hudba často dostáva aj do oblasti blues či jazzu – autorom hudby nie je koniec-koncov nikto iný ako Emil Viklický. Herecky zažiaril predovšetkým Miloslav König, ktorý zženštilého šľachtica hral s príznačným afektom a replikám dával sexuálne úlisný podtón. Karel Dobrý stavil na svoj deklamačný talent a dramatickú recitáciu, ktorá v kontraste k jeho ohavne gýčovému výzoru vyznela skutočne komicky.

Autorská trojica Trmíková – Nebeský – Prachař v inscenácii Kabaret Shakespeare ukázali, ako vidia svet. Je pre nich niečím cudzím, falošným, slizkým, úchylným, dekadentným. No neplačú nad ním, ale naopak, snažia sa z neho vyťažiť čo najviac. Ironický nadhľad a intelektuálna arogancia im dáva priestor na výpoveď, ktorá je emocionálne silná, inteligentná, plná významov, no zároveň ani zďaleka nie je patetická či dramaticky apelatívna. Inscenácia je nenormálnou oslavou nenormálnosti, je gýčovým výsmechom gýču a predovšetkým apoteózou všetkého hnusu sveta.

Tatiana Brederová vystudovala divadelní teorii a kritiku, v bakalářském stupni na bratislavské VŠMU a v magisterském na pražské DAMU. V současnosti působí jako doktorandka na katedře divadelních studií VŠMU. Věnuje se divadelní kritice, publicistice a překladatelství. Jejím odborným i srdečním zájmem je ruské divadlo, především to současné.

Mohlo by vás zajímat

16. 4. 2024
Mohl by se Adolf Hitler prosadit v dnešní době? Měl by v současnosti šanci uspět se svými názory?
19. 3. 2024
Švandovo divadlo uvede komorní hru Martiny Kinské o nevšední umělecké trojici
12. 3. 2024
„Budoucnost ještě nikdo nenapsal, budoucnost ještě nikdo nevytesal do kamene, budoucnost je otevřená. Jak byste chtěli žít vy?“ (Městská divadla pražská uvedou v Komedii první českou adaptaci románu Aldouse Huxleyho Krásný nový svět.)
1. 3. 2024
Smetanovský operní cyklus Ostrava 2024 nebo balet Rapsodie Bohemia